Strach a negatívne asociácie: Ako pomôcť chlapcovi, ktorý má panický strach zo školy?

Dobrý deň, pán Lacho, chcela by som vás požiadať o rádu v našom probléme so synom. Syn bude mať v lete 12 rokov a približne 2 roky má problém chodiť do školy. Každé ráno sa to u neho prejavuje panickými reakciami, plačom, triaškou, vzdorom a zlosťou. Cestuje autobusom, pričom v autobuse žiadny problém nie je, lebo chodí s ním aj mladšia dcéra a tá syn nevšimla, že by tam bol nejaký problém. Keď ho vozíme do školy, tak nechce vystúpiť z auta a doslova smykom ho musíme pritiahnuť do šatne až tak, že ho manžel musí doslova odniesť. Synovi v tomto momente je jedno, že sa na neho pozerajú ostatní spolužiaci. V triede sme neprišli tiež na žiadny problém, práve že sme to spolužiakom vysvetlili a oni sa ho snažia povzbudiť. Keď sme mu navrhli zmeniť školu, nechce o tom ani počuť. Učí sa výborne, ani s učiteľmi nemá žiadne konflikty a na jeho správanie sa nikto nesťažuje. Už sme skúsili psychologickú poradňu, ale odmieta spolupracovať a vôbec komunikovať. Na odporúčanie lekárky sme skúsili psychiatra. Bol vyše pol roka na určitých liekoch, ale nemalo to žiadny účinok. Sú obdobia, kedy je to lepšie, zvláda sám autobus aj školu, potom príde obdobie, kedy nezvláda nič. My ako rodičia sme skúšali sľuby, hrozby aj tvrdú ruku a výsledok žiadny. Snažíme sa s ním rozprávať, ale jediné, čo nám povie, je, že on nevie, prečo nechce chodiť do školy. Veľakrát sa vyhovára na bolesti brucha a hnačky, alebo že mu je zle. Dali sme mu urobiť všetky možné vyšetrenia a ani tam nie je žiadny problém. Podobne ako na školu, ešte reaguje na zubára a naposledy to bolo na odbere krvi. Syn je naše najstaršie dieťa, máme dve mladšie dcérky, 10 a 3 ročnú. V septembri by sa nám malo narodiť štvrté dieťatko. Sme evanjelici a s manželom veríme Bohu a snažíme sa viesť k Bohu aj naše deti. Naposledy sme vyskúšali metódu, že sme to nechali na ňom, či do školy pôjde, alebo nie. Kúpili sme mu budík a povedali sme mu, že on sa bude musieť budiť sám a vychystať do školy sám a bude len na ňom, či do školy pôjde. Prvý deň ani nevstal z postele a nechali sme ho tak, ani sme nekričali, ani nič. Druhý deň ani nestihol autobus a tretí deň stále prišiel za mnou, aby som ho odviezla do školy. Avšak som to neurobila, povedala som mu, že na cestu do školy má pripravený autobus. Štvrtý deň vstal a bez problémov nastúpil na autobus a zvládol školu. Verili sme, že to bude fungovať, ale piatok zase ostal doma s tým, že nestihol autobus. Pritom nezaspal, iba ho nechcel stihnúť, pretože obutý a oblečený stál pri dverách a čakal, kým autobus odíde. V tie dny, keď nešiel do školy, sme ho nechali v jeho úzbe, nemohol ísť o von. Vo štvrtok, keď bol v škole, tak mohol ísť aj von a mal povolené čokoľvek.

Pán doktor Luboš Lacho, čo si myslíte, postupujú ako rodičia správne, pritom ako jednajú s týmto problémom?