Dobrý deň, som už dospelá žena po 30-tke s vlastnou rodinou, no stále podrýva moje sebavedomie moja mama. Je to taký ten kontrolný typ, ktorý vie všetko a jedine jej spôsob je ten správny a dosť dobrý. Od detstva ma trápilo, že mi stále vyjadruje nedôveru, síce povie za deň aj 5 krát, aká som šikovná a múdra, ale nemá to pre mňa žiadny význam, keďže svojim správaním stále vyjadruje opak. Či ide o pečenie koláča, umytie rúk, riešenie nejakého problému, vo všetkom kontroluje a napomína ma ešte aj teraz. Dáva nevyžiadané rady. A keď už nejakú radu chcem a vyslovene sa pýtam, tak jej odpoveď je, že ale veď urob ty, ako si myslíš, že je najlepšie. V mladosti za mňa často prebrala zodpovednosť a riešila moje problémy, respektíve mi nenechala priestor skúsiť to samej. Už 7 rokov žijem v zahraničí a konečne som nútená prebrať zodpovednosť a poradiť si a postupne naberať seba dôveru, že to dokážem dosť dobre aj ja sama. Ale jej hlas v mojej hlave je aj tak stále. Hlas nedôverí a strachu, či to zvládnem, či to urobím správne. A keď sme u nich na návšteve alebo oni u nás, čo je vždy minimálne pár dní non-stop kontaktu, tak ten hlas počujem aj naživo. Je mi jasné, že už ju nezmením, ale neviem, ako zmeniť moju reakciu na to. Veľmi ma to dráždi a hnevá a zraňuje. Zasahuje to veľmi citlivé miesto. Chcela by som byť schopná nebrať to takto osobne a prestať túžiť po jej úprimnom uznaní v mojej schopnosti. Ja sama tiež neviem, čomu veriť. Viem, že som hanblivá, ale inak mám zo seba pocit, že som celkom šikovná a inteligentná, ale zároveň tomu nedokážem naozaj veriť a pochybujem sama o sebe. A celkovo, keď niekto spochybňuje moje konanie, som na to veľmi citlivá a reagujem prehnane. Ako z tohto von? Čo robiť v mojom prípade? Ďakujem za túto výnimočnú reláciu a rádio, ktoré mi je požehnaním.