Depresia a chaos. Ako začať riešiť sebadeštruktívne a chaotické správanie?

Hlásim sa ku kresťanstvu, ale mám pocit, že niečo nie je v poriadku. No dialógy s duchovnými mi nepomáhajú, skôr mám po nich ešte väčšie pocity zúfalstva a beznádeje. Paradoxné však. Preto som túžila rozprávať sa s nejakým psychológom, psychoterapeutom alebo psychiatrom, ktorý je ale zároveň kresťanom, no nie povrchným. Cítim veľkú nepohodu v manželstve, mám silnú túžbu z neho uniknúť, minimálne od manžela odísť, aby som si oddýchla, dala sa do poriadku, zistila, čo vlastne chcem. Mám pocit, že keď v ňom zostanem, zničí ma to a že som sa v rozhodnutí zobrať si ho veľmi sekla. Respektíve som príliš verila jeho rečiam a zatvárala oči pred tým, čo robil, alebo skôr povedané nerobil. No sama som sa už niekoľko rokov liečila na psychiatrii, mám za sebou dlhoročnú skupinovú aj individuálnu psychoterapiu, ktorá mi aj dosť pomohla a bola som v tom období stabilizovaná, ako to nazývajú odborníci, takže viem, že sama som dosť krehká a zraniteľná. Teraz som už síce 2,5 roka bez liekov, lebo mám skôr dvojročnú dcéru, ktorú stále dojčím a vtedy sa antidepresíva brať nemôžu, no už sama sa natoľko poznám, že sa niečo deje, čo je zlé, čo ma ničí, čo nevydržím, napríklad, že v afekte ublížim dcére sebe alebo to môj organizmus nevydrží a vážne ochoriem, ak s tým niečo okamžite nebudem robiť. Môj lekár ma síce za depresívnu momentálne nepovažuje, no ja viem, že to dlho nevydržím. Začínam byť oveľa agresívnejšia, netrpezlivejšia, často sa utiekam k myšlienkam na smrť. Niekedy, keď už nevládzem, si vybijam zlo z nadcére, čo viem, že nie je správne, viem, že jej ubližujem a hanbím sa za to. Vlastne to, že ju mám, má pud k tomu, aby som začala niečo robiť, aby som ju nezničila a neurobila ju v živote nešťastnom, respektíve nezablokovala ju v láske, radosti a podobne. Tú zlosť, zúfalstvo vo mne veľmi štartuje môj manžel, perfekcionista, kvôli ktorému žijem už sedem rokov v chaose. Dobrý paradox. Perfekcionista a chaos však. Vypisovať všetko, čo to znamená, by ma značne unavilo a preto som sa chcela spýtať, či je možno nejaký telefonický alebo iný kontakt. Pohybujem sa medzi Martinom a Zvolenom. Aj to je jeden dôsledok môjho manželstva. Že vlastne žijem na dvoch miestach a ani jedno nie je mojim domovom, aj keď som oficiálnou majiteľkou polovice bytu v Martine. A to, že nie som s manželom v Martine je dôsledok jeho perfekcionizmu, lebo nie je schopný dať byt do poriadku, aby bol už naozaj obývateľný, celý a nielen z časti. Často bývam chorá kvôli chorobám dýchacích ciest, kedy nie som schopná sa postarať o dcéru, čo tiež zaťažuje môj život. Som z toho frustrovaná, pretože mám pocit, že mi niečo preteká cez prsty a ja len bezvládne sedím, ležím v posteli, lebo nemám síl normálne žiť. Pritom tie choroby nemajú až taký ťažký priebeh, len sú vleklé. A mne odčerpávajú veľa síl. Mesiac som zdravá, mesiac chora a takto sa to strieda už tri roky. Mám pocit, že sa to všetko na mňa sype a čo sa dá pokaziť, sa kazí a o čom si myslím, že sa nepokazí, tak sa na druhý deň pokazí. Moje problémy súvisia aj s mojou rodinou, respektíve s tým, ako to v nej fungovalo. To by bolo na ďalšie písanie, no to, že to viem, mi nepomáha. Naopak, ešte viac ma to vťahuje do zúfalstva ničotnosti, že si neviem pomôcť, že neviem prekročiť svoj vlastný tieň. O viere už ani nehovorím, ani neviem, či ju ešte mám. Každopádne je asi veľmi divná. Neviem z tohej strany rozmotávať klbko, vlastne často ma prepadajú silné pocity, že na čo klbko vôbec rozmotávať. Veď aj tak to nemá význam, lebo keď si myslím, že som vyhrala, tak spadnem ešte do väčšej priepasti. A že keď zachraňujem jeden front, rúcajú sa ďalšie tri. Možno mi už z materskej preskakuje, a keby som bola viac s ľuďmi, videla by som aj iné perspektívy, no nie som o tom celkom presvedčená. Moje ja by ma aj tak dobehlo. Už od mala sa cítim akási iná, nezapadajúca do kolektívu. A platí to aj doteraz. Nezapadám celkom do cirkvi, práce, spoločnosti, aj keď vychádzať s konkrétnymi ľuďmi, to zase až tak zúfale nie je. Zmysel pre kolektívu to pre mňa je niečo cudzie. Ťažko to dokážem prežiť a ak áno tak len v samote. Asi je tento mail plný informácií chaosu, že sa v ňom možno dostrácate. Momentálne sa cítim tupo, no po obede som mala silné pocity zúfalstva, beznádeje, bezmocnosti a márnosti, lebo som sa dozvedela o jednom človeku správu, že ak chce svoj život zmeniť, musí podstúpiť intenzívnu dvojročnú terapiu, lebo jeho sebadeštrukčné správanie je v ňom hlboko zakorenené a ja posledné mesiace usilovne pracujem a podporujem svoje sebadeštrukčné správanie a myslenie. Potom trochu zlosti na dcéru, ktorá vyplývala z tých predchádzajúcich pocitov. Ak aj nebudete odpovedať, aspoň prosím napíšte, či ste môj mail čítali. Pre mňa je to pocit, aby som nebola úplne zbytočná. S pozdravom nám píše naša poslucháčka, nebudem čítať jej meno.