Nájdete tu riešenie na každý váš problém, ktorý chcete vyriešiť. Všetko, čo chcete vedieť o šťastnom a naplnenom živote, či správaní človeka.
Zakúpením členstva získate prístup ku knižnici riešení najčastejších problémov, ktoré ľudí trápia.
Zlepšite vaše vzťahy a aj váš duchovný život, získajte nástroje a techniky na zvládanie úzkosti, depresie a iných duševných výziev.
Dobrý deň, som už dospelá žena po 30-tke s vlastnou rodinou, no stále podrýva moje sebavedomie moja mama. Je to taký ten kontrolný typ, ktorý vie všetko a jedine jej spôsob je ten správny a dosť dobrý. Od detstva ma trápilo, že mi stále vyjadruje nedôveru, síce povie za deň aj 5 krát, aká som šikovná a múdra, ale nemá to...
Dobrý deň, mám problém s tým, že neviem priať nič dobré jednej osobe, ktorá ma veľmi zranila. Nepraje mi jej však nič zlé, len už som sa akoby od nej odstrihol aj tak vnútorne na základe toho zranenia, ktoré mi spôsobila a už s ňou nechcem byť v kontakte. V minulosti som s ňou prežil pekné veci, ale dnes je to už len minulosť. Odpustil som a pohol som sa ďalej, ona chce budovať kontakt, akoby sa nič nestalo. Ja som voči takýmto veciam už uzavretý. Je to v poriadku? Mám vnútorný pocit, že som si nastavil určité hranice, aby už neprišlo ku opakovanému zraneniu, aby som sa aj ja už v živote mohol pohnúť ďalej. Ďakujem veľmi pekne za odpoveď a želám ešte pekný deň, Matej.
Dobrý deň, ako mám odpustiť zranenia v rodine? Pretože odpustiť aj chcem a mám to na srdci, ale nechcem sa s tými ľuďmi naďalej stretávať. Mám strach totiž z opätovného zranenia. Ako sa mám v takejto situácii zachovať? Ďakujem veľmi pekne za odpoveď.
Dobrý deň, chcela by som sa spýtať ohľadne výchovy detí. Prečo si vy myslíte, že výchova detí by mala byť jednotná medzi rodičmi? Dieťa niekedy chce, keď nepochodí u jedného, ide ku druhému a naopak. Je dobre držať v tom spolu v manželstve za každú cenu aj pri výchove? Ďakujem veľmi pekne za odpoveď.
Dobrý deň, mám syna v tínedžerskom veku, môj manžel mal psychické problémy a žiaľ, vzal si život. So synom máme veľmi dobrý vzťah a odkedy sa toto stalo, veľmi sa o mňa bojí. Keďže má už len mňa, dá sa to aj pochopiť, ale vidím, že mu to prináša stres a úzkosti. Celkovo prežíva od toho času úzkosť a má vás zlesný, hoci od tragédie je už niekoľko rokov. Chodí aj ku psychologičke a berie lieky, ale veľmi mu to nepomáha. Psychologička odporúčala aj spoločnosť priateľov, lebo sa jej zdá, že netrávi veľa času s rovesníkmi, ale môj syn bol vždy introvertnejší, takže neobľubuje skupiny ľudí. Má kamaráta, s ktorým sa občas stretne a strávia spolu popoludnie, ale inak spoločnosť nevyhľadáva. Snažila som sa mu pomôcť, tak chodil na brigádu, kde bol s ľuďmi a kúpila som mu malého psíka, ktorého berie na prechádzku, hoci neveľmi rád, ale kúpila som ho len, aby bol trochu vonku a nie so svojimi myšlienkami zavretý doma pri počítači. Neviem, ako by som mu mohla ešte pomôcť. Nechcem, aby prežíval strach, úzkosti a mal zlé sny a uzatváral sa za svojimi myšlienkami do seba a bral tak dlho lieky. Ďakujem veľmi pekne za odpoveď, vaša poslucháčka.
Dobrý deň. Začnem asi tým, že nie som vôbec šťastná. Niekedy cítim nenávisť na celý svet a momentálne vôbec nemám nádej, že sa na tom dá niečo zmeniť. Ide o moju povahu a vlastnosti. Okolnosti ma doviedli na pokraj mojich schopností byť ako tak spokojná. A všade človek číta pri výchove detí, že povaha sa formuje prvých 5 rokov, tak sa pýtam, či mám vôbec nádej na spokojný život. Môžem vo veku 33 rokov ešte na sebe niečo zmeniť? A ako? Som vydatá 5 rokov, máme dvojročné dieťa, žijeme s manželom v zahraničí, vydala som sa za cudzinca. Moje hlavné nešťastie sa začalo odchodom do zahraničia. Neviem sa tu zaradiť do spoločnosti. Prišla som o rodinu, priateľov, známych a musela som začať úplne odznova. No s mojou neodvážnou povahou to ide strašne pomaly. Ťažko sa mi komunikuje s cudzími ľuďmi, cítim sa nesvoja, čiastočne stojí v ceste aj jazyková bariéra. Aj keď jazyk ovládam celkom dobre, ale nerozumiem a nehovorím tak ako v Slovenčine a keďže som hanblivá, je mi trápne za každú chybu. Často som radšej ticho, ani sa nemám vždy odvahu priznať, že som nerozumela, radšej sa len usmejem. Cítim sa tu veľmi izolovaná a som človek, ktorý potrebuje mať zopár blízkych ľudí okolo seba. Takže to je jeden prameň mojho nešťastia. Ďalšia je moja žiarlivosť. Zlepšilo sa to, odkedy som sa so svojim terajším partnerom o dosť, aspoň už nerobím žiadne scény a viem si uvedomiť, že problém je v mojom vnímaní a nie v jeho správaní. Ale stále nám to stojí v ceste úprimného vzťahu. Manžel sa mi nemôže zdôveriť ani s niektorými bežnými vecami, lebo náhodou tam spomenie nejakú ženu a ja už budem mať po nálade. Takisto si spolu nemôžeme pozrieť žiaden film, jedine ak tak kreslenú rozprávku. Pri každej peknej či zaujímavej žene sa cítim ako posledná handra. Mám pocit, ako keby sa mi vysmievali. V detstve som pekné ženy obdivovala a teraz ich nenávidím. Závidím im a cítim sa neschopná. Neviem prehltnúť, že by niektorá očarila aj môjho manžela. Nemyslím tak, že by túžil po vzťahu s ňou, ale pretože, ale proste, že by mala jeho obdiv. Kladiem príliš veľký význam vzhľadu. Od mala mám menšiu nadváhu a nedarí sa mi s tým nič urobiť. Nemám rada svoje telo. Nemám na sebe rada vlastne skoro nič. Celkovo je môj postoj voči ostatným ženám strašne kritický a povýšenecký. Vždy hľadám niečo, čo môžem skritizovať, aby som sa cítila ja lepšie. Nie kritizujem nahlas. Navonok sa snažím byť priateľská. Snažím sa správať tak, ako by som to aj chcela cítiť, ale necítim to tak. Niekedy nájdem ženy, ktoré sú mi sympatické a sú moje dobré priateľky. S nimi sa viem úprimne tešiť aj smútiť, no pri väčšine žien cítim len opovrhnutie. Väčšina žien sú v mojej hlave sokyne a s tým sa veľmi ťažko žije. Väčšine sa porovnávam a väčšinou prehrávam. Momentálne som na materskej, ale vôbec neviem, aké zamestnanie si potom hľadať. Mám pocit, že som zlyhala ako žena a ako dospelý človek. Nerada sa rozprávam s cudzími. Často mi príde otázka, čomu sa človek vlastne venuje. A ja sa opäť cítim ako neschopné decko. Trápi ma aj moja výbušná povaha. Viem prežívať emócie veľmi intenzívne. Viem sa intenzívne tešiť, ale aj smútiť či vybuchnúť. Často stratím nervy pri mojej dcérke, keď niečo nejde hladko. Začne to vo mne vrieť a ja mám chuť ju udrieť a vrieskať. Doteraz som ju neudrela, ale myslím si, že v tomto sa ovládnu dokážem, ale zvriesknuť teda viem. Cítim vtedy strašný hnev voči nej. Čo sa dá s takouto povahou vôbec urobiť? Naozaj sa dá niečo zmeniť? Keby som ušla naspäť na Slovensku, opustila manžela, ostala sama, aspoň by ma netrápila žiarlivosť a keď závisť, by ma určite neopustila. Mala by som naspäť svoju rodinu a priateľov a žila ako predtým, ale nechcem to. Nechcem opustiť manžela, nechcem to vzdať, ale ak sa niečo nezmení, náš vzťah bude aj tak mŕtvy a ja budem nenávidieť všetko a všetkých. Čo robiť? Čo sa dá zlepšiť určitou terapiou? Čo dokáže zmeniť Boh? Alebo s tým budem zápasiť po celý život? Je mi zle z toho, koľko nenávisti je vo mne, voči sebe, voči ostatným. Ďakujem veľmi pekne za váš čas a za vašu radu. S pozdravom, Vierka.
Pán doktor, aký je váš pohľad na telesný trest? Môj trojročný syn odmietol poslúchnuť, začal robiť scény, tak dostal na zadok a pomohlo. Dnešné moderné výchovné metódy potierajú fyzický trest. Prosím, mohli by ste svoj pohľad na toto zdôvodniť aj biblickými veršami?
Dobrý deň, chcela by som sa poradiť ohľadne dôvery v Boha, že má pre mňa len to dobré, ba až najlepšie. Stali sa mi v živote situácie, ktoré cítim, že narušili dôveru v Boha v oblasti môjho srdca dôvery, že napríklad všetko bude v poriadku v mojom živote. On sa o mňa postará, nebude mať nedostatku, vie o všetkom. Toto všetko viem, ale akoby po určitých skúsenostiach neviem naplno mu dôverovať a veriť, že sa postará aj o to, čo riešim práve teraz a mám pocit, že na mňa zabúda. Milujem ho celým svojim srdcom a chcem ísť za ním, ale v oblasti dôvery v neho mám ešte otázniky vo svojom srdci a neviem, ako dôveru nanovo nadobudnúť. Ďakujem veľmi pekne za odpoveď Majka.
Dobrý deň, prosím vás, poradili by ste mi, ako je dobre komunikovať v situáciách, keď s niekým nesúhlasím? Mám pocit, že ľudia veľakrát nepočúvajú názory iných, iba tie svoje vlastné a môže sa stať, že nastane konflikt, komunikácia v úcte a zároveň priamo. Keď ma niekto zranil a prežívam ukrivdenie, zranenie, ako je najlepšie to odkomunikovať tej druhej osobe? Ďakujem veľmi pekne za odpoveď.
Dobrý deň, stretla som sa viackrát s tým, že vo vzťahoch, akokoľvek boli predtým pevné a silné, vzniknú po čase zranenia a tie vzťahy sa buď odsudzili alebo už nikdy neboli také isté. Prečo si myslíte, že to tak je? Čo je dôležité ponúknuť v priateľskom vzťahu, aby priateľstvo vydržalo aj ťažkosti? Kedy si už môžeme povedať, že toto priateľstvo ukončujem, lebo sa napríklad vytratila dôvera, úprimnosť a tak ďalej? Koľko je podľa vás zdravé mať blízkych skutočných priateľov? Súhlasíte s tým veršom, priateľ je bližší ako brat? Ďakujem veľmi pekne za odpoveď.
PhDr. Ľuboš Lacho, PhD.