Pána doktora Lacha by som sa chcela spýtať. Som kresťankou 7 rokov a mám 28 rokov. Moji najbližší ma vtedy neprijali a tak na ich nátlak som urobila niekoľko vážnych hriechov. Odvtedy ma Boh svojou veľkou milosťou navrátil späť ku sebe do kresťanského zboru a aj moji najbližší to akceptujú. Nežijeme už v jednej domácnosti, avšak vo mne ostal strach hovoriť o mojom spasiteľovi nielen mojim blízkym, ale aj kamarátom a ľuďom, na ktorých mi veľmi záleží, ktorí sú neveriaci. Veľmi ma to mrzí a aj otec mi povedal, že on sa nepotrebuje uťahovať ako ja, lebo im zásadne nič nehovorím o Bohu, zbore, veriacich ľuďoch a konferenciách. Ja sa nechcem hábiť za Krista, rada by som prijala aj to opovrhnutie, ale ako si ešte stále mám radšej mienku ostatných a chcem byť od každého prijatá a bojím sa toho, čo ho mne povedia. Pričom viem, že ja sama by som si úprimných ľudí, ktorí žijú to, čo vravia, nesmierne vážila, aj keby som nezdielala ich názor. Túžim toto žiť vo svojom živote a nebyť raz pokrytcom v očiach svojich detí. Ďakujem vám za vašu odpoveď, som vďačná Bohu za vašu reláciu. S pozdravom, Janka.